Dá sa povedať, že jeden z najznámejších monumentov Francúzska vznikol tak trochu zo samoľúbosti. Na sklonku 19. storočia totiž Francúzi s nevôľou hľadeli cez Atlantik, na mohutný rozvoj, ktorý zachvátil Spojené štáty americké. Škrelo ich to a chceli dokázať, že práve Paríž je centrom nielen európskeho, ale aj svetového pokroku. Jednou z príležitostí bola Svetová výstava, ktorú malo mesto nad Seinou organizovať v roku 1889. Termín nebol zvolený náhodou, práve v tomto roku si krajina pripomínala storočnicu revolúcie a veľkosť francúzskeho ducha i ducha republiky chcela dať náležite najavo. Inšpiráciu jej poskytli priamo Spojené štáty. V roku 1876 totiž hostila Svetovú výstavu Philadelphia a Američania vtedy naprojektovali 300-metrovú kužeľovitú vežu z oceľovej konštrukcie, ktorá sa mala stať nielen symbolom výstavy, ale aj najvyššou stavbou sveta. Centennial Tower, ako ju nazvali, však napokon pre nedostatok financií nepostavili. Čo nedokázali oni, urobíme my, povedali si Francúzi.

Ako bude vyzerať?

Vari najväčším zástancom myšlienky obrovskej stavby bol francúzsky minister priemyslu a obchodu Édouard Lockroy, ktorý musel preto čeliť nielen tvrdej opozícii, ale aj posmešným hlasom. Svoju víziu však presadil a v máji 1886 vypísal verejnú súťaž na projekt dominanty budúcej výstavy. Dostal 107 návrhov a po prísnom výbere sa napokon rozhodovalo medzi dvoma. Autorom prvého bol architekt Jules Bourdais, ktorý „oprášil“ a prepracoval svoj dávnejší projekt na žulovú rozhľadňu s majákom na vrchole. Oveľa viac však porotu zaujal návrh, ktorý prihlásil konštruktér Alexandre Gustave Eiffel.

Aj on siahol po staršom pláne, ktorého prvé skice načrtli zamestnanci jeho firmy Maurice Koechlin a Emile Nouguier. Veža mala byť vysoká 300 metrov, celá z ocele a jej štyri zakrivené nohy sa mali zbiehať na vrchole. Ich pôvodný návrh počítal s tým, že nohy bude spájať päť plošín, ktoré budú umiestnené nad sebou, vždy po päťdesiatich metroch. Koechlin a Nouguier ukázali v roku 1884 výkresy Eiffelovi, ktorého zaujali, a povedal im, že môžu na štúdii oceľovej veže pracovať ďalej. Pridal sa k nim architekt Stephen Sauvestre. Dal projektu inú mierku, nohy „posadil“ do muriva, počet plošín zredukoval z piatich na dve (do výšky 57, resp. 115 metrov), tretiu umiestnil takmer na vrchol (274 metrov) a celú vežu navrhol nalakovať dekoratívnym náterom. V takejto podobe predložili návrh Eiffelovi, ktorý ním bol nadšený a dohodli sa, že ho od nich kúpi. V septembri 1884 získal patent a veža mala preto niesť práve jeho meno.

Mala stáť inde

To však neznamená, že by sa ku konečnému projektu dostal takpovediac bez zásluhy, respektíve iba vďaka peniazom. Architektonický návrh bol totiž jedna vec a jeho praktická realizácia druhá. Výpočtami a experimentmi preto musel dospieť k tomu, aké materiály a profily použiť, aby veža stála tak, ako má, a odolala vonkajším vplyvom. Najväčšie problémy mu robili základy, ktoré museli masívnu oceľovú konštrukciu udržať. Práve preto nakoniec čiastočne zmenil jej proporcie, lebo mu vyšlo, že ak má byť pri tomto tvare skutočne vysoká 300 metrov, jej štvorcová základňa musí byť dlhá 125 metrov a nohy ukotvené v jame hlbokej 7 metrov.

S touto verziou projektu Gustave Eiffel súťaž na dominantu Svetovej výstavy 1889 vyhral, no musel pristúpiť ešte k niektorým zmenám. Prvá sa týkala výťahu, ktorý mal vo veži premávať, ale nespĺňal všetky kritériá požadované porotou súťaže. Druhá, oveľa zásadnejšia, súvisela s umiestnením. Eiffel pôvodne navrhoval, aby jeho veža stála buď „rozkročená“ nad Seinou, alebo pri Palais du Trocadero. Napokon musel súhlasiť s tým, že ju postavia priamo na Champ de Mars a bude pôsobiť ako monumentálna brána na začiatku areálu výstaviska. V januári tak mohol s ministrom Édouardom Lockroyom, zastupujúcim francúzsky štát, a prefektom Eugenom Poubellom konečne podpísať zmluvu a o pár dní začať stavať.

Nebola nebezpečná

Napriek tomu, že Eiffel sa pri návrhu veže napočítal až-až, v niektorých ohľadoch sa prerátal. Predpokladal napríklad, že práce potrvajú dvanásť mesiacov a vyžiadajú si investíciu 6,5 milióna frankov. Realita bola iná, veža nakoniec stála 7 739 401 frankov a 31 centimov a firme Gustave Eiffel & Cie trvala stavba namiesto roka viac než dva.

So samotným montovaním konštrukcie začali robotníci v júli 1887, teda päť mesiacov po tom, ako sa začalo s kopaním základov. Išlo skutočne o náročnú „skladačku“ - každý z 18 038 oceľových dielov mal vlastný výkres, a hoci sa mohlo zdať, že niektoré sú rovnaké, nebolo to tak. Každý mal určené svoje miesto a nesmeli sa v žiadnom prípade zameniť. Na to, aby z nich vznikla veža, museli nakoniec použiť 2,5 milióna nitov.

Hoci sa na stavbe počas dvoch rokov podieľalo približne tritisíc robotníkov, naraz ich tam nikdy nepracovalo viac než dvestopäťdesiat. Postupne ako veža rástla, bola práca čoraz náročnejšia. V septembri 1888, keď sa začalo s montovaním druhého poschodia, vstúpili robotníci do štrajku. Žiadali skrátenie pracovného času a zvýšenie miezd, aby zodpovedali riziku, ktoré musia podstupovať. Eiffel s nimi vyjednával a napokon ustúpili. Argumentoval totiž, že sú oveľa lepšie platení než robotníci v ich odvetví hocikde inde vo Francúzsku a navyše tvrdil, že či pracujú vo výške 50 alebo 200 metrov, podstupujú rovnaké riziko. O tri mesiace neskôr však začali štrajkovať znovu a vtedy už musel ustúpiť on.

Eiffelova veža bola napokon dokončená a slávnostné odovzdaná v marci 1889 a pri jej stavbe nezaznamenali žiadny smrteľný pracovný úraz. Jeden muž síce o život prišiel, no nie pri práci. Stalo sa to v nedeľu, v čase voľna. Prišiel na stavenisko aj so svojou snúbenicou a predvádzal jej, ako vie na konštrukcii udržať rovnováhu. Vtedy ju však neudržal...

Zobrali ju na milosť

Paríž mal novú dominantu a svet novú najvyššiu stavbu. Eiffelovu vežu vysokú 300,65 metra a vážiacu 10 100 ton považovali jedni za zázrak modernej techniky a vrchol architektúry, iní sa na ňu pozerali s odporom. Už počas stavby sa objavili iniciatívy, ktoré sa ju pokúšali zastaviť, všetko však bolo márne. Odporcom nepomohla ani petícia a kampaň, v ktorej sa angažovali aj známe osobnosti. Dielo označovali za škvrnu a zneuctenie Paríža a častovali ho výrazmi ako „nešťastne veľká pouličná lampa“ či „škaredý továrenský komín“. Jedným z jej najväčších kritikov bol napríklad spisovateľ Guy de Maupassant, ktorý však pravidelne navštevoval reštauráciu umiestnenú priamo vo veži. Keď sa ho pýtali prečo, odpovedal, že je to jediné miesto v Paríži, odkiaľ na tú hrôzu nevidí.

Nádejou pre odporcov bol bod zmluvy, podľa ktorého mali vežu po dvadsiatich rokoch, teda v roku 1909, zbúrať. To sa však nestalo. Nielen preto, že v tom čase už na ňu boli Parížania zvyknutí a nazývali ju Železná dáma. Hoci záujem o jej návštevu často kolísal, bol pomerne veľký a už po šiestich rokoch sa vďaka vstupnému vrátili všetky investície, ktoré si stavba vyžiadala. Výhodou bola aj jej výška, ktorá sa ukázala ako ideálna na bezdrôtovú komunikáciu a v jej hornej časti zriadili aj meteorologickú stanicu. Strategickú úlohu plnila aj počas vojny a neskôr bola pri zrode televízneho vysielania vo Francúzsku. Zrútenie jej však hrozilo ešte raz. Keď v roku 1944 nemecký Wehrmacht ustupoval z Paríža, Hitler prikázal, aby Eiffelovu vežu pomocou náloží zničili. Nedošlo k tomu údajne iba preto, že dôstojník, ktorého jednotka sa o to mala postarať, odmietol šialený rozkaz splniť.

Chcú ju vidieť milióny

Dnes je tento symbol Francúzska jedným z najvyhľadávanejších miest sveta. V roku 2007 si napríklad Eiffelovu vežu prišlo pozrieť 6,9 milióna ľudí a od jej otvorenia už presiahol počet návštevníkov 230 miliónov!

Vďaka anténe dnes síce meria o 24 metrov viac než pri svojom vzniku, najvyššou stavbou sveta však už dávno nie je. O tento primát prišla ešte v roku 1930, keď Američania postavili v New Yorku Chrysler Building. Neskôr ju dokonca predbehli aj ďalšie stavby, to však už nie je dôležité. Pre Francúzov je hlavne pripomienkou čias, v ktorých vznikla, a ktoré označujú výrazom belle époque. Krásna doba.