Daňový úradník Louis-Prosper Claudel a jeho manželka Athénaise Cerveaux, dcéra lekára, možno ešte smútili za prvým synom Charlesom-Henrim († 15), keď sa im rok po jeho smrti narodila 8. decembra 1864 dcérka Camille. Nakoniec sa ich rodina rozšíri ešte o dve deti, o dva roky mladšiu Louise a o štyri roky mladšieho Paula. To ešte nik netuší, že Camille i Paul prerazia v umeleckom svete. Z dievčatka vyrastie sochárka a z chlapca spisovateľ a diplomat.

Za vzdelaním

Rodina Claudelovcov podporovala dobré vzdelanie svojich potomkov. Deti majú súkromného učiteľa a hodiny latinčiny, matematiky, literatúry a pravopisu. Dvanásťročná Camille skúša prvé práce z hliny, modely nemusí hľadať ďaleko, sú nimi rodinné slúžky a sluhovia. Keď o tri roky neskôr uvidí jej dielka sochár Alfred Boucher, je mu jasné, že dievčina má výnimočný sochársky talent. Snaží sa preto presvedčiť rodinu, aby jej zabezpečila akademické umelecké vzdelanie.

Tvrdohlavá tínedžerka chce byť umelkyňou, a keďže rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie, presťahuje sa matka s troma deťmi do Paríža, kde majú prístup k najlepšiemu vzdelaniu. Sedemnásťročná Camille pokračuje v hodinách u sochára Bouchera, ktorý sa tiež presťahoval, a zapísala sa na Académie Colarossi. Bola to jedna z mála súkromných umeleckých škôl, kam prijímali aj dievčatá. Venovala sa tam anatómii a kresbe. Rebelantka Camille napríklad trvá na tom, že chce študovať ľudské telo podľa živého modelu, hoci v tých časoch sa to ženám nedovoľovalo. Na začiatku svojej sochárskej dráhy sa dievčina špecializuje na portréty a stane sa z nej veľmi zručná portrétistka.

Sochárova múza

Nasledujúci rok si s anglickými spolužiačkami prenajíma spoločný ateliér, a keď v roku 1883 odchádza jej učiteľ Boucher do Ríma, aby tam prebral umeleckú cenu, na hodinách ho zastupuje sochár Auguste Rodin. Vtedy niekedy sa Camille a Rodin, ako ho študentka oslovuje, vášnivo zaľúbia. Svedčí o tom sochárov list z toho obdobia: „Dnes ráno som celé hodiny chodil na všetky miesta, ale nenašiel som Ťa. Smrť by bola sladšia! Aká dlhá je moja agónia. Prečo si ma nepočkala v ateliéri? Kam si sa vybrala? Cítim tvoju strašnú silu. Zľutuj sa, tvrdohlavé dievča. Už ďalej nevládzem. Ďalší deň bez Teba nevydržím. Som blázon, je to koniec, nedokážem viac pracovať. Zlovoľná bohyňa, stále Ťa zúrivo milujem. Dovoľ mi vidieť Ťa každý deň, pretože iba Ty ma môžeš zachrániť svojou štedrosťou. Nedovoľ tejto pomalej a skrytej chorobe opantať moju inteligenciu, moju silnú a čistú lásku k Tebe - už len krátky čas, zľutuj sa, moja milovaná, a budeš odmenená,“ vylieva si srdce zamilovaný sochár. Ibaže doma ho čaká jeho bývalá modelka a stála partnerka Rose Beuretová, s ktorou má syna. A života s ňou sa nemieni vzdať.

Rodinova žiačka

V ateliéri slávneho sochára je rušno. Rodin pracuje na veľkých zákazkách a potrebuje množstvo asistentov, modelov a modelky, bronziarov, kamenárov... Oficiálne síce žiakov neprijíma, ale zamestnanci, ktorí mu asistovali, mu niekedy pomáhali s menej dôležitými časťami sôch. Camille prichádza do Rodinovho ateliéru ako jeho žiačka a modelka v roku 1884. Stáva sa jeho múzou a Rodin ju spodobňuje v množstve sôch.

Vystupuje ako Rodinova spolupracovníčka a vlastnej tvorbe sa venuje v spoločnom ateliéri s priateľkou Jessie Lipscombovou. Tá je zároveň akousi sprostredkovateľkou v zložitom vzťahu medzi Camille a Augustom. Vášnivá romanca totiž stále naráža na existenciu Rodinovej partnerky Rose a ich syna. Sochár žije medzi dvoma ženami.

V októbri 1886 Rodin písomne sľubuje 22-ročnej Camille, že ostane jeho jedinou žiačkou, že bude podporovať iba jej sochársku prácu, vzdá sa kontaktov s predchádzajúcimi modelkami a inými ženami a že s ňou odíde na polročnú cestu a potom sa s ňou ožení. Z obsahu tohto čudného dokumentu je zrejmé, že ho sochárovi diktovala Camille. Tento kuriózny sľub na papieri však Rodin nikdy nesplní.

Dvadsaťšesťročná Camille začína mať s týmto vzťahom problémy, ktoré ovplyvňujú aj jej prácu. „Monsieur Rodin, keďže nemám nič na práci, znovu Vám píšem. Ani si neviete predstaviť, aké je tu na Islette nádherné počasie... Bolo by skvelé, keby ste mi kúpili plavky, tmavomodré s bielym lemom (strednú veľkosť), z Louvru alebo z Bon Marché... Spávam nahá, aby sa mi zdalo, že ste vedľa mňa, ale keď sa zobudím, nie je to pravda. P. S. A už ma nikdy viac nepodvádzajte,“ pozýva Camille v roku 1892 Rodina do Touraine, kde trávi istý čas. Či mal sochár skutočne aférky s modelkami, alebo boli Camilline podozrenia iba paranojou, sa nedá dokázať. Ale to, že zostával s Rose, oveľa staršou než Camille, bičovalo sochárkinu žiarlivosť.

Rozchod

V tridsiatke sa Camille rozhodla hľadať umeleckú samostatnosť a s Rodinom sa rozchádza. Vidí, že sny o manželstve so sochárom boli zbytočné. Priatelia a priaznivci, vrátane Rodina, sa jej pokúšajú pomôcť k zákazkám, ale ich snaha zlyháva na Camillinom konaní. Akoby bez rozumu ich pomoc odmieta. „Ďakujem za milé pozvanie a snahu predstaviť ma prezidentovi republiky. Pretože som zo svojho ateliéru nevyšla dva mesiace, nemám na túto príležitosť vhodné šaty. Prosím, ospravedlňte ma,“ píše Rodinovi, ktorý jej vybavil prijatie u francúzskeho prezidenta.

Keď Francúzi v roku 1900 usporadúvajú v Paríži svetovú výstavu, Rodinovi vyhradia celý pavilón. Camille vystavuje iba tri práce. Hoci sa talentovanej sochárke pokúša pomôcť galerista Eugene Blot, ona sama má o sebe čím ďalej tým viac pochybností. Verejnosť i vlastná rodina ju kritizujú, aj jej brat spisovateľ a diplomat Paul ju ako sochárku neuznáva. Prvé roky 20. storočia sú pre ňu ťažké. Žije a pracuje v odlúčení a trpí finančným nedostatkom. Hoci vystavuje a jej práce sa dočkajú uznania, jej duševný stav sa zhoršuje. Camille upadá, jej ateliér je plný zničených prác. Trpí paranojou, má pocit, že ju Rodin chce zabiť a najal si na to vrahov. Odmieta u seba v ateliéri prijímať návštevy a zúrivo opracúva mramor.

V blázninci

Keď sa u nej v roku 1908 zastaví brat, do denníka si napíše: „Camille sa zbláznila, v jej ateliéri sú roztrhané tapety, stojí tam osamelé zničené kreslo. Je to hrozné, ona sama hovorí nesúvislo monotónnym kovovým hlasom.“ Úpadok krásnej ženy a sochárky pokračuje. Keď 2. marca 1913 umiera jej otec, Camille ani nepríde na jeho pohreb. Rodina ju totiž o tejto udalosti jednoducho neinformovala. Už o osem dní po otcovej smrti ju na žiadosť brata internujú na klinike Ville-Évrard. Neskôr, keď vypukne prvá svetová vojna, ju ešte párkrát presťahujú, až skončí v ústave v Montfavete pri Avignone. Jediný z celej rodiny, kto s ňou udržiava kontakt, je brat Paul. Jeho návštevy sú však veľmi zriedkavé, chodí za ňou raz alebo dvakrát ročne, pretože ako diplomat sa väčšinou zdržiava v zahraničí. Hoci Camille s Rodinom nie sú dávno v kontakte, sochár na ňu nezabúda a občas pošle ústavu finančný dar.

Po dvoch rokoch v blázninci Camille žiada listom svoju matku, aby ju z ústavu prepustili alebo aspoň premiestnili do nemocnice v Paríži. Ale namiesto toho jej matka zakáže kontakty s rodinou a v liste riaditeľovi ústavu o svojej dcére napíše: „Už ju nechcem vidieť, narobila nám veľa zlého.“

Kým Camille štvrtý rok chradne v ústave, Auguste Rodin sa nakoniec 29. januára 1917 ožení so svojou dlhoročnou partnerkou a matkou svojho dieťaťa Rose Beuretovou. Nebolo to dlhé manželstvo, o sedemnásť dní Rose skonala. Rodin ju prežil len o niekoľko mesiacov. Umrel 17. novembra toho istého roka.

Kedysi takú nádejnú sochárku a žiarivú mladú ženu čakajú roky v blázninci. Keď po siedmich rokoch jej pobytu na klinike píše doktor Brunet Camillinej matke a v záujme svojej pacientky navrhuje, aby sa ju rodina pokúsila prijať do svojho kruhu, matka to absolútne odmieta. Camille musí ostať v ústave, rodina jej nechce pomôcť vrátiť sa do normálneho života. V nasledujúcich rokoch ju len občas navštívi brat Paul.

Camille sa nevzdáva myšlienky na návrat domov a píše svojej matke: „Si príliš tvrdá, keď mi odmietaš poskytnúť azyl vo Villeneuve. Neurobím ti škandál, ako si myslíš. Bola by som šťastná, keby som mohla žiť obyčajným životom.“ Matku však nepresvedčila. Nasledujúcich takmer dvadsať rokov ostáva žiť v ústave. Brat Paul ju naposledy navštívi v septembri 1943. Sedemdesiatdeväťročná Camille Claudelová zomiera 19. októbra v ústave a na druhý deň ju pochovajú na cintoríne v Montfavet.