V 16. a 17. storočí v Španielsku začali maliari a sochári kombinovať svoje umenie maľby s podrobnou štúdiou ľudského tela, aby zobrazili, a to naozaj s udivujúcou presnosťou, veľké kresťanské témy. Drevené sochy svätých boli vyryté, sádrované a precízne namaľované, aby sa zachovala čistá koncepcia diela. Láska ku Kristovi v maliaroch a sochároch doslova lámala hranice - sochy a obrazy boli vyšperkované do úplnej dokonalosti. Dali sa na nich pozorovať sklovité oči, slzy aj biele zuby.
Návštevník zostane šokovaný tým, aká dokonalá je grafika zobrazení. Maliari a sochári pracovali spoločne v jedinečnom vzťahu, ktorý si vybudovali. Svokor jedného z najznámejších španielskych maliarov Diega Velázqueza Francisco Pacheco často maľoval najmä mäso a vlákna drevených rytín. Pacheco spolupracoval so známym sochárom Juanom Martínezom Montaňésom. Spolu učili ďalšiu generáciu študentov, svojich nasledovníkov.
Schopnosť stvoriť a namaľovať takúto surrealistickú sochu bola súčasťou umelcovho tréningu. Zvyšovala sa tým citlivosť na vizuálne vnemy a fyzickú blízkosť - ktorá je taká evidentná na všetkých maľbách z tejto periódy.
Nové technické možnosti dali maliarom voľnejšie ruky. Zhotovenie polychromatických sôch a umelcové vynachádzavé riešenia nájdete priamo na výstave opísané, vysvetlené a plne ilustrované, aby si návštevník vedel predstaviť postup zhotovenia toho-ktorého diela.
Socha Ježiša v životnej veľkosti, ktorý visí na kríži alebo socha Panny Márie, ktorá spája ruky v modlitbe boli však po dlhé desaťročia teoretikmi umenia ingorované, považované za gýč. Až neskoršie objavy dokázali, že práve dvaja najväčší španielski maliari zlatého veku - Diego Velázquez a Francisco de Zurburán sa začali učiť práve na maľovaní sôch.
Medzi vystavovanými sú aj diela od Alonsa Cana, Georgia Fernándeza, Pedra de Menu, Juana de Mesu, Josého de Moru či Francisca Ribaltu. Výstava v londýnskej National Gallery potrvá do 24. januára 201 0.